„BYŤ OSAMOTE V PRÍTOMNOSTI DRUHÉHO“ Úvahy o samote, bytí v spoločnosti a rozpor v duchovných skupinách...

Copyright Peter Wilberg, Apríl 2016 Translation copyright Miroslava Chrenkova, 2016 Poznámka: Tieto úvahy čerpajú a zároveň aplikujú dôležité vhľady, ktoré obsahuje esej britského psychoanalytika Donalda Winnicotta s názvom „Schopnosť byť osamote“. Byť skutočne s druhou osobou alebo osobami závisí od schopnosti byť plne so sebou, napr. byť „osamote“ bez ťažkostí a vyspelým spôsobom – čo vôbec nie je rovnaké ako cítiť sa osamelo alebo izolovane. Preto Winnicott v úvode svojej eseje píše: „Dá sa azda oprávnene povedať, že v psychoanalytickej literatúre sa viac písalo o strachu zo samoty alebo túžbe byť sám ako o schopnosti byť osamote ... Zdá sa mi, že diskusia o pozitívnych aspektoch schopnosti byť osamote sa zatiaľ neuskutočnila.“ „Chcel by som preskúmať schopnosť jedinca byť osamote na základe predpokladu, že táto schopnosť predstavuje jeden z najpodstatnejších znakov zrelosti v emocionálnom vývoji.“ Avšak najdôležitejším bodom Winnicottovej eseje je tvrdenie, že samotný rozvoj tejto schopnosti byť osamote závisí od nadobudnutia špecifickej skúsenosti v rannom detstve, ktorú nazýva „byť osamote v prítomnosti druhého“, ako nemluvňa alebo malé dieťa, ktoré sa hrá „samé“ a nerušene, ale zároveň v blízkosti matky alebo náhradného rodiča či  opatrovateľa. „Hoci mnohé druhy skúseností prispievajú k vytvoreniu schopnosti byť osamote, jedna z nich je podstatná a bez jej dostatku sa schopnosť byť osamote nerozvinie; ide o skúsenosť byť osamote ako nemluvňa alebo malé dieťa v prítomnosti matky. Teda základom schopnosti byť osamote je paradox: je to skúsenosť byť osamote, zatiaľ čo niekto iný je prítomný.“ Winnicot to zdôvodňuje takto: „Iba osamote (teda v prítomnosti niekoho) môže nemluvňa objaviť svoj vlastný osobný život. Patologická alternatíva je falošný život postavený na reakciách na vonkajšie podnety. Keď je nemluvňa osamote vo význame, ako ja používam tento termín [v prítomnosti druhého] a len keď je osamote [v tomto význame], tak je schopné toho, čo sa v dospelosti nazýva relaxáciou. Nemluvňa je schopné stať sa neintegrovaným (angl. „unitegrated“), zmietať sa, byť v stave bez orientácie, byť schopné na istý čas existovať bez toho, aby buď reagovalo na vonkajší vplyv alebo sa stalo aktívnym tým, že sa začne o niečo zaujímať alebo hýbať ... Časom sa tam [následne] objaví vnem alebo impulz. V tomto rámci bude vnem alebo impulz pociťovaný ako reálny a bude to naozaj osobná skúsenosť.“ Moja hypotéza: bez tohto druhu skúsenosti z ranného detstva, o ktorej hovorí Winnicott, môžu niektorých jedincov priťahovať duchovné skupiny a komunity, v ktorých hľadajú, napr. prostredníctvom toho, čo sa nazýva „meditácia“, istý druh „relaxácie“ a neintegrácie (angl. „unintegration“) (teda ekvivalent nezameraného vedomia (angl. „unfocussed awareness“), o ktorom píšem), ktoré Winnicott popisuje. To umožňuje vedúci skupiny alebo guru, ktorý preberá pozíciu matky alebo príbuzného a poskytuje skúsenosť „byť osamote v prítomnosti druhého“. No predsa je dôležité poukázať tiež na ďalšie Winnicottove slová týkajúce sa nevyhnutného predpokladu pre túto skúsenosť, ktoré som zvýraznil tučným písmom. „Teraz sa ukáže, prečo je dôležité, že je tu niekto k dispozícii, niekto prítomný, hoci bez toho, aby kládol nároky ... Iba za týchto okolností môže mať nemluvňa skúsenosť, ktorú pociťuje reálne. Veľký počet týchto skúseností tvorí základ pre život, ktorý je sám o sebe reálny a nie bezcenný. Jedinec, ktorý si vyvinul schopnosť byť osamote je trvale schopný znovu objavovať osobný impulz, a tento osobný impulz nie je premárnený, pretože stav byť osamote je niečo, čo vždy (hoci paradoxne) implikuje, že niekto iný je tam. Časom je jedinec schopný vzdať sa aktuálnej prítomnosti matky alebo zástupnej osoby.“ Keď tieto slová prevedieme do kontextu duchovnej alebo meditačnej skupiny, dostaneme sa k tomu, že: Vedúci skupiny ako rodičovská postava, nemá klásť žiadne nároky alebo niečo od jedinca očakávať. Osobné impulzy, ktoré povstávajú zo stavu „relaxácie“ alebo „meditácie“ sa nechajú voľne rozvíjať a vyjadrovať. Časom sa člen skupiny bude schopný „vzdať“ skupinového vodcu, gurua – nebude ďalej potrebovať „gurua“ ako matku alebo rodiča. Z toho vyplývajú dôležité otázky: Čo ak guru kladie slovné alebo nevyslovené nároky? Čo ak jedinec cíti, že musí potláčať reálne a spontánne osobné impulzy, ktoré povstávajú z relaxácie – do stavu, ktorý Winnicott nazýva „neintegráciou“ (angl. „unintegration“)? Čo ak dôvodom meditácie nie je kultivácia vyspelej schopnosti byť osamote – a týmto spôsobom tiež potenciál naozaj byť s niekým alebo ostatnými? Čo ak, miesto toho, aby sa ľudom pomohlo byť „alone “(osamote) – byť plne a nezávisle sami so sebou, sú učení hľadať absolútnu „duchovnú“ skúsenosť „ all-one“ (jednoty) s ostatnými? Čo ak je to spojené s ideologickými požiadavkami na opustenie ich slobodnej osobnej idividuality a impulzov, ktoré guru nazýva ich obmedzeným ja alebo „egom“? Potom obe vyspelé schopnosti byť osamote – byť plne so sebou a byť plne so sebou – nebudú kultivované, ale aktívne obmedzované a potlačované. Potom schopnosť plne a skutočne byť s ostatnými – v zmysle plne byť s nimi a plne byť s nimi – tiež nebude kultivovaná, ale aktívne obmedzovaná a potlačovaná. Inými slovami jedinec si nerozvinie ani pokročilú schopnosť byť osamote s ostatnými v tichu ani byť plne s nimi v tomto tichu – ale namiesto toho sa bude cítiť osamelo, izolovane a odlúčený od ostatných – príp. „nad“ alebo „pod“ nimi, „vyššie“ alebo „nižšie“ než sú oni – taktiež nebude schopný dosiahnuť nejaký „ideálny“ duchovný stav „all-one“ (jednoty) alebo „at-one” (zajedno) so sebou samým, ostatnými alebo Bohom. Tieto konkrétne riziká nevyplývajú zo samotnej meditácie alebo relaxácie, ale z povahy skupinovej meditácie. Skupinová meditácia sama osebe implikuje dvojitú požiadavku : schopnosť byť plne „alone“ (osamote) a so sebou – s „ja“ – a schopnosť byť plne „spolu“ alebo „all-one“ (v jednote) s ostatnými v skupine. Z tohto dôvodu sa dajú vypozorovať dva typy alebo spôsoby fungovania duchovných alebo meditačných skupín: prvý, v ktorom sa dôraz kladie na to ako byť spolu „all-one“ (v jednote) (napr. spievaním mantry alebo chválospevov) a druhý, v ktorom každý samostatne a introspektívne usiluje o to byť plne so svojim „ja“ – ale zjavne nedokáže byť skutočne s druhým, ani len s guruom – práve s tou osobou, od ktorej očakáva, že získa prvotnú skúsenosť „byť osamote v prítomnosti druhého“. Toto sa deje čiastočne z toho dôvodu, že akýkoľvek guru alebo vedúci skupiny, aby mohol pomôcť kultivovať túto skúsenosť, musí mať vysoko rozvinutú schopnosť byť aj plne osamote a so sebou – a aj plne s každým jednotlivým členom skupiny. Fakt, že sa duchovné alebo meditačné skupiny často stretávajú v špecialných miestnostiach alebo sálach, napr. v seminárnych halách alebo kostolných sieňach je tiež v tomto kontexte podstatný. Pretože tieto priestory môžu nahradiť rolu vedúceho skupiny tým, že poskytnú ochranný priestor (angl. „holding space“) - v ktorom sa každý jedinec cíti bezpečne „držaný“ v priestrannom vedomí rodičovskej postavy. Závážnejšie problémy, ktoré sa dajú vypozorovať v duchovných alebo meditačných skupinách sú: Čím pevnejšie sa snažia byť integrovaní alebo „all-one“ (jednotní) alebo im to káže ich vedúci, tým väčšie je riziko, že sa stanú kultom - v ktorom ľudia hľadajú stav relaxovanej neintegrácie (angl. „unintegration“), o ktorom píše Winnicott. Namiesto toho skončia v extrémnej psychickej dezintegrácii (angl. „disintegration“) - vedúcej až k sebevražde. Tých, čo vyjadrujú alebo stelesňujú spontánne impulzy povstávajúce z ich jedinečnej individuality duše, obzvlášť autoritatívni guruovia alebo vedúci skupín považujú za ovládaných ich „egom“ - alebo ak sa búria, tak za nebezpečných „ nepriateľov“ skupiny. Čím viac integrovaná alebo vedúcim ovládaná skupina je, tým viac potrebuje takýchto nepriateľov, aby predišla dezintegrácii (angl. „disintegrating“). Výsledok je trvalý stav menej alebo viac otvorenej alebo skrytej odlúčenosti a rozporu medzi členmi, ktorý nacházda vyjadrenie v perzekučných útokoch na určitých členov, bývalých členov alebo „búriacich“ sa vodcov s „heretickými“ názormi. Tieto riziká sa samozrejme dajú aplikovať aj na iné druhy skupín alebo komunít než sú „duchovné“ alebo náboženské skupiny, napr. politické, etnické alebo národnostné skupiny, komunity alebo hnutia. Pretože v týchto skupinách taktiež môže byť schopnosť byť osamote ako aj schopnosť vzťahového naplnenia skrz intímne „Ja a Ty“ vzťahy nahradená indentifikáciou s kolektívnym „My“ alebo ich vodcom. Skrz toto „My“ sa usiluje o skúsenosť „my sme jednotní“ namiesto skúsenosti „byť osamote v prítomnosti druhého“. A skrz identifikáciu s vodcami skupín akéhokoľvek druhu sa skutočné živé vzťahy s druhými nemôžu vôbec vytvoriť. Namiesto toho vnútorné ja alebo „Ja“ jedinca je buď ztotožnené s „My“ a/alebo projektované na svojho vodcu. Toto nás privádza k práci Melanie Kleinovej (Winnicottovej psychoanalytičky), najmä k súboru základných detských „obranných mechanizmov“, ktoré rozpoznala a ktoré znemožňujú úplný rozvoj jedinca. Dá sa povedať, že mnohé typy skupín vrátane duchovných, sú definované týmito obrannými mechanizmami. Niektoré z nich tu zhrniem: „Rozštiepenie“. Nemluvňa a neskôr dospelý rozdeľuje druhých, počnúc matkou alebo jej prsiami, na „dobrý predmet“ – ten, ktorý je prítomný, milovaný a zakúšaný ako milujúci, blahodárny a príjemný a jeho neprítomnosť - ktorá je pociťovaná ako „zlý“ a odporný predmet. Túžba útočiť na zlý alebo nenávidený predmet sa potom stane zdrojom persekučnej úzkosti odôvodnenej strachom z odplaty. Rozštiepenie druhého/matky ide ruka v ruke s rozštiepením ja na „dobré ja“ a „zlé“, „zlomyseľné“ alebo „hriešne“ ja - ktoré sa často spája s pojmom „ega“ z neo-východných duchovných skupín. „Projektívna identifikácia“. Za účelom zbavenia sa persekučnej úzkosti je vnútorný zlý objekt identifikovaný s vonkajším predmetom alebo osobou alebo „do“ neho/nej projektovaný – ktorý/ú jedinec zakúša ako zdroj a zároveň predmet persekučných útokov a protiútokov. „Idealizácia“. Tak ako rozštiepenie ide ruka v ruke s projektívnou identifikáciou „zlých objektov“ s druhými, tak súvisí aj s idealizáciou druhej osoby chápanej ako čiste „dobrý objekt“. Akýkoľvek náznak, že tento idealizovaný objekt, napr. vo forme skupiny, gurua alebo vodcu skupiny (ale taktiež vo forme celej rasovej alebo rodovej skupiny, náboženského alebo spoločenského systému), môže mať sporné alebo negatívne stránky, je preto považovaný za hrozbu - a tiež sa stáva zdrojom persekučného strachu a úzkosti, útokov a protiútokov. „Útoky na schopnosť prepájania“. Podľa Wilfreda Biona, časť mechanizmu rozštiepenia je, že vonkajšia absencia milujúcej rodičovskej postavy, „dobrý objekt“ - aj keď len na krátky čas - je pociťovaná ako neznesiteľne frustrujúca a jedinec ju zakúša ako vnútornú prítomnosť „zlého objektu“. Zlý objekt môže nájsť vyjadrenie v tom, čo sa javí ako „zlé“ správanie („zlé správanie“) a/alebo je projektovaný na druhých. Problém je, že neschopnosť zniesť frustráciu spôsobenú dobrým objektom ako aj mechanizmus projektívnej identifikácie nahradzujú alebo substituujú schopnosť jedinca nezávisle a kreatívne myslieť. Dôvodom je, že myslenie závisí na schopnosti prepájať (v orig. „linking“) rôzne stránky a aspekty jednej osoby, veci alebo situácie - a týmto spôsobom ju chápať skôr ako „ucelený objekt“ než ako dobrý alebo zlý objekt. Útoky na schopnosť prepájania taktiež súvisia s popieraním - neschopnosťou akéhokoľvek kladenia otázok, kritického, kreatívneho, asociatívneho, imaginatívneho alebo metaforického a symbolického myslenia ale aj vzdorom voči vytváraniu najjednoduchších súvislostí - buď v osobnej pamäti alebo v mysli - medzi určitými faktami a ideami, ktoré jedinec vníma ako hrozbu voči svojej ego-identite. A ak duchovná skupina verí, že nejaká tradícia alebo učenie už obsahuje „celú pravdu“, tak je samozrejmosťou, že potreba nového alebo kreatívneho myslenia vôbec nevzniká. Namiesto toho jediná potrebná „zručnosť“ vodcu je používanie alebo zneužívanie aury „autority“ spojenej s učením alebo tradíciou - a/alebo takej, ktorá je spojená s „líniou“ guruov - za účelom výpožičky alebo kopírovania, opakovania a recyklovania všetkých konceptov, termínov a svätých textov - a za účelom imitovania ich praktík. Kombinácia a súvzťažnosť vyššie zhrnutých detských obranných mechanizmov, ktoré pretvrvávajú až do dospleosti, spolu vytvára to, čo Melanie Kleinová nazvala „paronoidno-schizoidnou pozíciou“. Naproti tomu hovorila o „depresívnej pozícii“ ako o vyspelejšom stave, v ktorom sú jedinci schopní vnímať a mať voči sebe a druhým vzťah ako k „uceleným objektom“, napr. ako k celistvým osobám a telám. No predsa sa v rôznych skupinách, komunitách a organizáciach, ba celých rasách a národoch dajú celkom jednoducho vypozorovať prejavy „paranoidno-schizoidnej pozície“. Z kleinianskej perspektívy sú obranné mechanizmy spojené s touto pozíciou taktiež zdrojom všetkých konceptov „dobra a zla“ - a ich následkov vo forme paranoie a vojny. Obzvlášť v kontexte duchovnýh skupín, z ktorých väčšina je založená na pojmoch dobra a zla, úloha idealizácie - napr. určitého boha, gurua, náboženského systému a viery alebo osoby - je natoľko zreteľná, že ju netreba uvádzať. Menej zjavné sú ďalšie detské obranné mechanizmy, ktoré chránia tieto procesy idealizácie - a predsa nevyhnutne vedú k osobným a sektárskym rozdielom a konfliktom – ako napr. rozštiepenie, projektívna identifikácia a tiež útoky na schopnosť prepájania. Tieto obranné mechanizmy nájdu vyjadrenie u členov skupiny ako aj u ich vodcov v neschopnosti nezávisle myslieť, ktorá je nahradená pripútanosťou k starým alebo novým ideológiam a svetonázorom a ich hlásaním. Len vďaka dezintegrácii (angl. disintegration) takýchto skupín, ich členovia dostanú príležitosť čeliť výzve vo forme rozvoja „schopnosti byť osamote“ spôsobom, ktorý opisuje Winnicott vo svojej eseji: „... paradox, že schopnosť byť osamote je založená na skúsenosti byť osamote v prítomnosti niekoho a bez dostatku tejto skúsenosti sa schopnosť byť osamote nemôže vyvinúť.“ Winnicott prezentuje na túto tému aj iný pohľad skrz interpretáciu slov „ja som osamote“: „Najprv tu máme slovo „ja“ ... Jedinec je určený ako forma. Ďalej slová „ja som“ ... Vďaka týmto slovám jedinec nemá len tvar ale aj život. Pri prvých náznakoch „ja som“ jedinec je (takpovediac) surový, nechránený, zraniteľný, potenciálne paranoidný. Jedinec môže dosiahnuť štádium „ja som“ len preto, že tu existuje ochranné  prostredie... matka zaujatá svojím dieťaťom [a] skrz identifikáciu so svojím dieťaťom. V tomto štádiu „ja som“ nie je potrebné postulovať vedomie matky na strane dieťaťa. Ďalej sa dostávam k slovám „ja som osamote“. Podľa teórie, ktorú predkladám, toto ďalšie štádium určite zahŕňa zo strany dieťaťa uznanie matkinej nepretržitej existencie... Avšak myslím si, že „ja som osamote“ je vývoj od „ja som“, ktorý závisí na uvedomovaní nepretržitej existencie zodpovednej matky zo strany dieťaťa, ktorej spoľahlivosť umožňuje dieťaťu byť osamote a užívať si to počas vymedzenej doby. Táto schopnosť „byť osamote a užívať si to“ nie je celkom rozvinutá u mnohých dospelých ľudí, ktorých pocit seba je závislý od neustáleho pobývania s druhými, či už zo spoločenských alebo „duchovných“ dôvodov. Naopak základné vyjadrenie tejto schopnosti nájdeme v úspešných, dlhodobých vzťahoch dvoch ľudí. Z toho dôvodu Winnicott ako praktizujúci psychoanalytik tiež uvádza vo svojej eseji toto tvrdenie: „V takmer všetkých psychoanalytických liečebných postupoch príde čas, kedy schopnosť byť osamote je pre pacienta kľúčová. Klinicky to môže reprezentovať fáza ticha alebo tiché sedenie a toto ticho ani zďaleka nie je znakom vzdoru, ale naopak úspechom na strane pacienta. Možno práve teraz je pacient po prvý krát schopný byť osamote.“ To, čo som sa snažil v tejto eseji povedať, je, že druh „samoty“ a „ticha“, o ktorom píše Winnicott - ktoré vychádza z jeho skúsenosti byť plne so svojimi pacientami v tichu - sa veľmi odlišuje od akýchkoľvek rutinovaných alebo formalizovaných „duchovných“ praktík, počas ktorých ľudia ticho spolu sedia v skupinách - a nie iba „osamote v prítomnosti druhého“. Tento rozdiel taktiež súvisí so základnou otázkou, čo presne sa vlastne odohráva v tichej samote „meditácie“ – na rozdiel od toho, čo sa duchovne očakáva alebo verí, že sa tu odohráva. Takto som sa snažil ukázať význam niektorých aspektov psychoanalytickej teórie pre terapeutickú prax „Novej Jógy“ ako aj „Medicíny vychádzajúcej zo života“. Zoznam literatúry Bion, Wilfred R. Experiences in Groups Buber, Martin I and Thou Winnicott, Donald The Maturational Process, chapter 2 Odporúčaná literatúra Hinschelwood, R.D. A Dictionary of Kleinian Thought